2017 - Interview s Jozefom Slovákom

Jozef Slovák, autor najobľúbenejšej slovenskej komédie Utekajme, už ide! napísal tentoraz knižku pre deti: ROZPRÁVKY PRE ZVEDAVÉ DETI, ZVIERATÁ A DOSPELÝCH. V jeho rukopise však stále cítiť typický humor, pretkaný bohatou fantáziou. Prečítajte si , čo o tvorbe pre deti a o deťoch povedal autor.
 

Nedávno ti u nás vyšla knižka Rozprávky pre zvedavé deti, zvieratá a dospelých. Mne akoby trochu chýbalo v názve slovo “moderné”, lebo aj keď tvoje príbehy majú prvky tradičnej rozprávky - stupňovaný dej, určitá katarzia, či rozprávajúce zvieratá a, samozrejme, dejú sa v nej zázraky, ale zároveň sú tam mobily, či rozpadnuté rodiny… čiže súčasnosť. Ako ti napadlo napísať túto knihu a zvoliť formu tradičnej rozprávky?

Nie som si istý, či rozprávky možno deliť na moderné a klasické. Každá doba aj spoločenstvo sú niečím charakteristické, a ak z nich rozprávka čerpá, zdá sa, že je moderná. Stále však ostáva rozprávkou, lebo hovorí o tom, čo by človek chcel, po čom túži a čo sa práve v danom čase nedá dosiahnuť. Čím viac fantázie v rozprávke je, tým viac asi deti zaujme. Dospelí sa už väčšinou vyrovnali so skutočnosťou, že sa niečo nedá. Asi preto najviac prevratných objavov vymysleli mladí, lebo sú presvedčení, že sa všetko dá. Aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo si rodičia s deťmi a starší s mladými niekedy nerozumejú. V skutočnosti je to tak, že aj jedni aj druhí majú pravdu. Ak mladý povie, že sa dá preskočiť cez kozu, má pravdu. Ak povie 90-ročný dedko, že sa cez kozu preskočiť nedá, má tiež pravdu. Vlastne ani nemôže povedať nič iné, lebo keby povedal, že sa to dá a vyzvali by ho, aby teda preskočil, asi by to nedokázal.

Z tvojej tvorby je zrejmé, že stojíš zásadne na strane detí. Mnoho dospelých si však nedokáže spomenúť na to, aké to bolo byť dieťaťom. A pritom každý z nás má v sebe to vnútorné dieťa, ktorým sme kedysi boli, no nie každý s ním vie nadviazať spojenie. Je to však nevyhnutné pre každého spisovateľa pre deti. Tebe sa to evidentne darí. Ako  to robíš? Čím si si dokázal zachovať toho detského ducha?

Deti si rozumejú najviac s tým, koho sa neboja a tiež s tým, kto sa správa podobne ako oni. Niečo podobné je aj medzi ľuďmi a zvieratami. Obrovský pes leží vedľa bábätka, a ani mu nenapadne, aby mu ublížil. Práve naopak. Bude ho chrániť, aj keď ho o to nikto písomne nepožiadal. Deti nadväzujú kontakt úsmevom. Zisťujú, či sa treba báť alebo je to bezpečné. Skúste na detský úsmev odpovedať vážnou tvárou...? Prestanú mať záujem, a čím skôr sa vrátia k mame alebo otcovi do bezpečia.

Ty máš už síce veľké deti, ale čo hovoríš na tie dnešné? Máš pocit, že sú iné, ako sme boli my?

Deti sú také, akí sme my a aká je doba alebo prostredie, v ktorom žijú. Niečo zdedia, niečo získajú. A keďže doba je rýchlejšia a nervóznejšia, aj deti sú rýchlejšie, nedočkavejšie a aj nervóznejšie. Stále sú to však deti a platí o nich všetko to, čo platilo aj o nás, či našich rodičoch.

Ktorá z týchto rozprávok je tvoja najobľúbenejšia a prečo?

Naše najobľúbenejšie dievča alebo chlapec je ten, do ktorého sme práve zaľúbení. Ak nie sme zaľúbení, tak potom ten, kto sa nám najviac podobá, alebo páči. Každá z rozprávok má asi takéto pozadie v čase, keď vzniká. Ťažko by som jednoznačne mohol vyhlásiť, ktorá mi je najbližšia, bude to zrejme tá, čo sa na mňa najviac podobá, alebo na ktorú sa ja najviac podobám.

Si mimoriadne všestranný umelec s poriadne širokým záberom: bol si dramaturgom v Opere, skladal si hudbu k detským večerníčkom, písal scenáre, vieš hrať na hudobné nástroje, skladáš básne, píšeš divadelné hry, prózu, točíš filmy, … zjavne stála pri tvojej kolíske umelecká sudička. Čo z toho ťa baví najviac?

Znie to síce trochu povrchne, ale skoro vždy práve to, čo robím a v čom nachádzam niečo objavné, čo som si v živote doposiaľ nevšimol. Napriek tomu však najväčšiu radosť mi robí film, či už písanie scenára alebo hotové dielo. Je úžasné vymyslieť príbeh a osudy ľudí, ktoré sa nikdy nestali a predstavujú pritom možnú realitu obohatenú o naše predstavy, túžby, sny, skrátka všetko to, čo nám naša fantázia oproti realite ponúka.

Na čo z toho, čo si vytvoril, si najviac hrdý, alebo, inak povedané, z čoho sa najviac tešíš? Nedá mi tu, samozrejme, nespomenúť možno tvoje najznámejšie diela, najobľúbenejšiu slovenskú komédiu Utekajme, už ide! a grotesky Bud Bindi.

Ak niekoho rozosmeješ, potešíš, urobíš niekomu radosť, je veľký predpoklad, že sa tá radosť týka aj teba a možno ešte aj viac, než toho druhého. Vopred si to človek niekedy nepripúšťa, ale zistí to, až keď sa niečoho vzdá, obetuje a pod. V týchto otázkach sa mi zdá, že ešte mám čo doháňať a práve preto by som rád aspoň nejakým veselým filmovým príbehom čím viac ľudí potešil a rozosmial. Je to možno aj odpoveď na tvoju ďalšiu otázku, čiže chcel by som, aby film, ktorý pripravujeme bol taký, že by bolo možné byť s ním spokojný. O hrdosti by som radšej nehovoril, lebo hranice medzi hrdosťou a hlúposťou sú veľmi tenké.

A ešte nám prezraď tvoje plány do budúcna, máš nejaké nesplnené sny?

Všetky moje sny sú nesplnené, pretože žiaden „poriadny“ sen nie je splniteľný. Vlastne preto je asi sen snom, aby rozdeľoval náš život a svet na to, čo je a čo by sme chceli, aby bolo. Napriek tomu je dobré, že sny máme – sú znamením a dôkazom, že nás niečo trápi, že by sme chceli, aby bolo niečo iné – lepšie než práve je. Horšie je, ak to je naopak, čo sa bohužiaľ nevylučuje.

A na záver naša tradičná otázka: čítaval si rozprávky svojej dcére?

Moja dcéra bola nočný vtáčik a dožadovala sa rozprávok už keď bola tma. A tak mi neostávalo nič iné, iba si ich priamo na požiadanie vymýšľať. Robil som to veľmi rád, lebo to bolo nielen príjemné, ale mi to aj pomáhalo cvičiť si fantáziu. Niekedy sa však stalo, že sa dožadovala rozprávky, ktorú som jej už raz povedal a to bolo horšie, pretože na rozdiel od nej som si ju už dobre nepamätal. Raz som sa o to pokúsil, ale keď sa potom dej začal uberať iným smerom ako pôvodne, hneď som bol upozornený: oci, ale veď to tak nebolo...