2016 - Rozhovor so Silviou Demovičovou

1.Keď sme vyhlásili súťaž o najlepší pôvodný rukopis, očakávali sme záľahu skvelých diel. Pravda však bola taká, že niektoré boli fajn, niektoré menej, nič nás však mimoriadne neoslovilo. Keď však došiel tvoj rukopis, hneď sme vedeli, že to je ONO, že máme jednoznačnú víťazku. Tvoje dielo akoby napísal skúsený spisovateľ, a pritom je to tvoja prvá kniha. Povedz nám niečo o tvojich začiatkoch.

Kdesi som čítala, že na to, aby človek dokázal čokoľvek robiť perfektne, potrebuje danú činnosť trénovať minimálne desaťtisíc hodín. Mám teda veľmi ďaleko k skúsenej spisovateľke, ale pravdou je, že „trénujem“ veľmi rada. Nezáleží na tom, či príbeh vyjde alebo nie, dôležité je, že ma pobaví.
Leto s Alexandrom je prvé rozsiahlejšie dielo, doteraz som písala iba poviedky. Keď som sa však pustila do knihy, doslova som nestíhala zapisovať, tak rýchlo mi myšlienky poletovali v hlave a snažili sa dostať na papier. Nikdy som si nemyslela, že sa dostane aj niekam ďalej, než na internetový portál, kde som ho postupne uverejňovala, ale čitatelia mi veľmi pomohli spätnou väzbou. Čítanosť stúpala, ľuďom sa to páčilo, nuž som si povedala, prečo to neskúsiť? Veď som nemala čo stratiť.
Pravdou je, že som vôbec netušila, že rukopis posielam do súťaže. Jednoducho som hľadala vydavateľstvo pre deti a mládež, keďže ostatné vydavateľstvá sa veľmi nepúšťajú do publikovania tínedžerských príbehov. Mám malého syna, ktorému sa už v útlom veku prehýba polička pod knihami, takže som si na obale pozrela názov vydavateľstva, našla webovú stránku, zistila, že prijímate rukopisy a skúsila šťastie. Pamätám si, že keď som sa preklikávala autormi, ktorých knihy vydávate, obhrýzala som si nechty a hovorila: „Tak títo vydávajú Jarunkovú (patrí k mojim obľúbeným autorom), budem rada, ak môj rukopis celkom nevysmejú.“

2. My vo vydavateľstve sme sa potešili najmä tomu, že ide o knihu pre tínedžerov, tajne sme dúfali, že dostaneme viac takýchto rukopisov, všetci však akoby len písali pre deti a pôvodná tvorba pre mladých trochu zaostáva. K dispozícií majú široký výber o rôznych amerických “high schools”, máločo však z domáceho prostredia. Sme presvedčení, že tvoja kniha bude mať aj preto úspech: slovenské reálie, problémy, ktoré sú blízke našim mladým… kde si našla inšpiráciu pre tento napínavý príbeh?

Hoci už dávno nepatrím k tínedžerom, nikdy ma neprestalo baviť čítať dievčenské knihy. Často a rada chodím do kníhkupectiev, vždy zamierim do sekcie pre mládež, som zvedavá, čo je nové. Väčšinou som však sklamaná, pretože od slovenských autorov tam pribúda len poskromne. Objavujú sa reedície Martiny Solčanskej a Zuzky Šulajovej... a tam to končí. Od zahraničných autorov pribúdajú nové tituly - niektoré lepšie, niektoré horšie – od našich však nič. Vždy som sa čudovala, prečo je tomu tak, či je jednoduchšie preložiť knihu od známeho autora, než risknúť a vytlačiť pôvodnú slovenskú. Nikdy mi nenapadlo, že len málo spisovateľov píše fikciu pre mládež. Celkom sa im čudujem, pretože písať pre dievčatá je ohromná zábava.
Asi vám nedokážem celkom vysvetliť, odkiaľ prišla inšpirácia. Rada si vymýšľam príbehy, niektoré stoja za napísanie, niektoré nie, no a ten Tánin ma chytil natoľko, že som sa nezastavila, pokiaľ nebola hotová kniha.

3. V redakcii už máme aj druhý diel, príbeh Táne a Alexa však bude mať aj ďalšie pokračovanie, tretí, záverečný diel. Prečo si sa rozhodla pre trilógiu?

Nenazvala by som to rozhodnutie. Keď som dokončila Leto, začalo mi vŕtať v hlave, ako by to pokračovalo, keby... Keď som dokončila dvojku, zistila som, že pre mňa príbeh stále nie je uzavretý, že postavy síce mnohé vyriešili, prešli dlhú cestu, no ešte nie sú na konci. Teraz dávam dohromady materiál na tretiu časť, v podstate celý príbeh mám premyslený, viem, aký bude záver, a viem aj to, že bude veľmi ťažké skončiť trojkou, pretože už teraz si dokážem živo predstaviť dejovú líniu štvorky.

4. Ako spisovateľka viem, že kdesi na začiatku každej tvorby tkvie vášeň pre knihy. Predpokladám, že aj ty čítaš rada. Povedz nám niečo o sebe a svojich obľúbených autoroch.

Vášeň je pekné pomenovanie pre to, čo moja mama nazýva posadnutosť. Ako dieťa som čítala všetko, čo mi prišlo pod ruku. Zostalo mi to doteraz. Rada sa vzdám spánku alebo nákupov šiat, len aby som sa dozvedela, ako skončí rozčítaný príbeh.
Ako som už spomínala vyššie, milujem Kláru Jarunkovú, Ivu Hercíkovú, L.M. Montgomeryovú. Ich príbehy majú úžasné čaro, ktoré často moderným knihám chýba. Ale nie len ich. Moja knižnica vyzerá ako garážový výpredaj. Dievčenské romány (Meg Cabot, Huntley Fitzpatrick, Julie Buxbaum), ženská literatúra (Jojo Moyes, Cecelia Ahern, Marian Keyes, Mhairi McFarlane), thrillery (Jeffery Deaver, Dean Koontz), horory (Stephen King, H.P. Lovecraft), sci-fi a fantasy (Douglas Addams, Phillip K. Dick, Alexandra Pavelková), detektívky, literatúra faktu, klasika ako Jane Austenová a Oscar Wilde... jednoducho zbierka všetkého možného.
Som sériová čitateľka. Ak sa mi páči nejaký autor, zháňam od neho všetky dostupné tituly. Vyštudovala som angličtinu a nemčinu, takže nepohrdnem ani knihami v origináli, ktoré sa u nás nepreložili. Neverím tomu, že človek môže žiť iba raz. Ak čítate, môžete prežiť desiatky, ba aj stovky iných životov. A ak napíšete také úžasné knihy ako vyššie spomenutí autori, stanete sa nesmrteľní.

5. Pracuješ ako učiteľka a si v kontakte s mladými ľuďmi. Povedz nám, naozaj existuje kríza čítania alebo sa o nej len viac hovorí? A robila si niečo pre to, aby si ich povzbudila k čítaniu?

Odjakživa boli decká, ktoré čítali viac a také, ktoré čítali menej. Ak dáte šprtovi akúkoľvek knihu, zhltne ju. Viem, o čom hovorím, sama som bola jednou z mála, ktorá čítala povinnú literatúru pre zábavu. Stretla som študentov, ktorí čítali veľa a aj dosť zložité tituly na svoj vek. Nemyslím, že je kríza čítania ako taká, len je treba nájsť vhodné knihy, aby zaujali aj tých, ktorí vo voľnom čase nechodia do kníhkupectiev. Nie je fér nútiť ich čítať sonety a čudovať sa, že ich to nebaví. Samozrejme, je to potrebné kvôli všeobecnej vzdelanosti, ale za odmenu by bolo dobré rozoberať aj knihy, ktoré ich zaujímajú.
Žijeme v dobe, keď musíme čas deliť medzi viac vecí, než kedysi. Okrem kníh je tu množstvo seriálov a filmov, sociálne siete, počítačové hry a zdá sa mi, že aj decká majú v škole akýsi plnší rozvrh, než si ja pamätám z gymnázia. Odvšadiaľ sa na nás valia reklamy, upútavky na filmy v kinách. Málokedy som si však všimla obrovskú reklamnú kampaň na knihu. Určite nie na knihu pre tínedžerov. Možno v tom je ten háčik. Hovorí sa, že dobré sa chváli samo. To možno platilo kedysi, dnes sa dobré chváli pomocou marketingu. V každom prípade, vždy som sa snažila študentom ukázať, že knihy sú úžasné. Netreba čakať, že decká začnú čítať samé, treba ich k tomu viesť.

6. Prezraď nám niečo o sebe… 

Som celkom nezaujímavá. Jeden manžel, jedno dieťa, žiadne drámy (snáď sa do uverejnenia na webe žiadne neprihodia ☺). Narodila som sa a vyrástla v Trnave, mám toto mesto rada. Väčšina druhej časti Táne a Alexandra sa odohráva práve tu, aby som čitateľom ukázala, že každé miesto môže mať svoj príbeh. 
Momentálne je môj život veľmi jednoduchý. Som na materskej, takže si asi každý dokáže predstaviť, ako to vyzerá. Možno preto som začala intenzívnejšie písať. Tí, ktorí si prečítajú moje príbehy, sa z nich o mne dozvedia úplne všetko, pretože každá z postáv som v skutočnosti ja, každá z nich má moje dobré, aj tie horšie vlastnosti, myšlienky a pocity.
Okrem toho som vďaka písaniu stretla jedno dievča, s ktorým teraz rozbiehame blog týkajúci sa kníh www.booksarethenewmakeup.weebly.com. Veľmi ma to baví a napĺňa.

7. Čítavaš svojmu dieťaťu?

Mám takmer trojročného syna. Už teraz má viac kníh, než sa zmestí do poličiek, a budú pribúdať ďalšie. Chodí so mnou do kníhkupectiev, aj z návštevy knižnice bol nadšený. Čítam mu, rozprávam rozprávky, vymýšľam príbehy. Zatiaľ je dobrý poslucháč. Nesmierne by ma mrzelo, keby raz na knihy zanevrel.