2016 - Recenzia na novinku Skôr než som prišla na svet

Ďalšia recenzia z pera Zuzany Štelbaskej, ktorá o našej novinke povedala, že je to prekrásna knižka, ktorá vo vás ostane, aj keď zatvoríte poslednú stránku.

Je a zároveň nie je to typická kniha pre malé deti. Má prekrásne prevedenie a zároveň takú pridanú hodnotu, ktorú často v knihách pre vekovku 3+ nevídať. Prečítate ju rýchlo a zároveň ju vôbec nemusíte dokončiť. Zavriete ju a zároveň s vami ostane, pretože dokáže veľmi vzácne prekročiť hranice svojho obalu a ostať v rozhovore aj naďalej a vám sa nemusí chcieť ten rozhovor uzavrieť, pretože z neho môžu vyjsť nikdy nepočuté príbehy a zima v knihe aj za oknami je presne na to, aby sme si tieto príbehy chceli a mohli rozprávať.

Rozmermi väčšia (cca A4), ale inak chudučká kniha Skôr než som prišla na svet má len 24 strán, na ktorých je rozpísaný jeden jediný príbeh. Aj to príbeh, ktorý nemá začiatok, ani koniec. Sú v ňom len tri postavy, z toho jedna sa ozve iba párkrát a ani raz nepovie nič k téme, vlastne sa do témy ani nesnaží dostať. Niekto by si možno povedal - nie je to na detskú knihu málo?

Celkom banálna vec - popoludňajší príchod na chatu - je v tomto príbehu povýšená na objavnú a dojímavú cestu do minulosti samých seba. Mia a Lea sú sestry, ktoré sa chystajú stráviť so starým otcom istý čas na chate v horách. Je zima, všade plno snehu, okolo nikde nikoho, sú tam len oni traja. Je neskoré popoludnie, na nebi už vyšli hviezdy, v chate je zima a starý otec robí to, čo každý dospelý, keď príde do nevykúrenej budovy, v ktorej majú nocovať deti - počúva ich len jedným uchom, rúbe a nosí drevo, zakladá oheň v kozube. Aj preto sa prihovorí  dievčatám len občas, aj to len tak, aby vedeli, že tam je, že je s nimi.

Gro knihy Skôr než som prišla na svet je rozhovor dievčatiek. Mia, na rozdiel od mladšej sestry, už na chate bola. Lea sa dozvedá, že je tam prvýkrát. Mia chatu navštívila, kým Lea ešte nebola na svete.

„Ale kde som bola predtým, než som prišla na svet?“ spýta sa Lea, kým s Miou hľadia na hviezdne nebo. Z úst im stúpa para, hviezdy blikajú a dievčatá debatujú o tom, kde sú ľudia, kým sa zjavia na zemi.

„Možno si bola vesmírnym bábätkom, čo sa celé dni hralo s planétami a hviezdami.“

„Mohla som byť aj maličkou čiernou dierou, takou malou, že ma nik nevidel?“

Dívame sa na dve malé ľudské bytosti, ktoré rozvíjajú myšlienky tej druhej. Z malej snehovej vločky tvarujú príbeh o stvorení človeka, o živote samých seba, o tom, čo bolo pred nimi a či to isté bude aj po nich. Je to krehký detský rozhovor, do ktorého nevstupuje žiadny dospelý, pretože ak by sa to stalo, čaro by zmizlo, rozplynulo by sa v realite a na tú majú obe ešte dosť času. Starý otec to vie. Nezasiahne, aby ich poučil. Iba sa usmieva popod fúzy a stará sa, aby im bolo teplo. Naozaj sa už nič iné nestane, ale ani nemusí. V tom rozhovore sa skrýva veľmi veľa vecí - detstvo, zvedavosť, radosť, láska, dôvera, rodina. Po prečítaní ostane v dospelých pocit čohosi blízkeho.

Prečítajte si celú recenziu tu.