2016 - Rozhovor s ilustrátorkou Noémi Ráczovou

1. Noémi, ty si v podstate naša dvorná ilustrátorka, ak si ťa môžeme takto privlastniť. Spolu so zakladateľkou vydavateľstva Ildikó Jančo Mészáros si vytvorila aj naše logo - vílu, ilustrovala si  pre nás 2 knihy a vytvorila 7 obálok (Malá Bosorka, Šťastný princ a iné rozprávky - Najkrajšia kniha Jesene 2015, obálky: Pomarančové dievča - Najlepšia kniha jesene 2014, Tajomstvo príborníka, Noční špióni, Leto s Alexandrom, Dievča iného chlapca). To určite svedčí o našej, ale i čitateľskej spokojnosti. Ilustrátori stoja tak trochu mimo pohľadu verejnosti, v úzadí, a pritom knihu dotvárajú významnou mierou. Mohla by si sa trochu predstaviť?

Narodila som sa a vyrastala v Košiciach, vo veľmi kreatívnej rodine s dvoma mladšími sestrami. Dedo z maminej strany bol majster kutil, ktorý vyrobil hocičo z hocičoho. Dedo z otcovej strany bol spisovateľ, básnik a prekladateľ. Otec lekár výskumník. No a, samozrejme, babky a mamka boli doma šéfky a všetko to dianie citlivo riadili, ako to už býva. Vlastnosti ako zvedavosť, kreativita, a rôzne zručnosti i záujem o knihy boli  s týmto zázemím pre nás deti úplne prirodzené. Po základnej škole som študovala na gymnáziu a popri tom denne chodievala na základnú umeleckú školu „na výtvarku“. Teraz už neviem, či to bolo hlavne kvôli vynikajúcej učiteľke Milke Hegyessyovej alebo kvôli Zsoltovi, ktorý bol mojim spolužiakom už od základnej a ktorý je dnes mojim manželom. Vraj už vtedy každý vedel, že sme si súdení, okrem nás. Po maturite som vyštudovala UK

v Bratislave, odbor anglický jazyk – výtvarná výchova, (kde som zase mala štastie na vynikajúcich pedagógov, ako akademickí maliari Karol Ondreička, Emil Sedlák, Jozef Trepáč a mnohí iní.) Zsolta medzitým prijali na VŠVU, odbor voľná grafika k prof. Dušanovi Kállayovi a tak som sa aj ja po úspešnom ukončení PdF UK prihlásila na VŠVU a prijali ma. Boli to najkrajšie roky štúdia. Doc. Igor Rumanský aj prof. Dušan Kállay sú velikáni nielen ako umelci, ale aj ako ľudia. Atmosféra bola vynikajúca aj vďaka starším spolužiakom v atelieroch, kde sme mnohokrát tvorili až do bieleho rána. No a po štúdiu sme sa so Zsoltom konečne zobrali a rozhodli vrátiť do Košíc, kde žijeme a tvoríme dodnes. Máme doma 15-ročnú „profesorku“ Zsofku (bude z nej asi výskumník biológ), psa Olivera, zajačika Leju a onedlho pribudnú do akvárka rybky. Mali sme aj pijavice, škrečky, motýle, žubrienky …. proste celý zverinec.

2. Kedy alebo kto objavil tvoj talent a nasmeroval ťa na umeleckú dráhu?

Kresliť som začala asi ako každé dieťa v momente, keď som chytila do ruky ceruzku. Stena, nábytok, vlastné telo, knihy a niekedy aj papier boli vynikajúcim podkladom pre moje umenie.

Asi to prišlo úplne prirodzene, pretože som bola vždy obklopená nádhernými knihami

s bohatými ilustráciami. Nakoľko v našej rodine je viacjazyčnosť samozrejmosťou, obdivovala som rozprávkové knihy slovenské, anglické, nemecké, maďarské, české. Vďaka tomu som veľmi skoro spoznala umenie Cipára, Kállaya, Blakea, Zóráda, Würtza, Reicha, Borna, Šalamouna a iných.

Myslím, že fakt, že dodnes rada tvorím je vďaka tomu, že som mala vždy radosť zo samotnej tvorby a experimentovania s rôznymi technikami. Dodnes mám rada knihy, príbehy, ilustrácie - ktoré ma pohltia tak, že pri ich čítaní/ pozeraní nevnímam okolitý svet.

3. Mimochodom, ako si spomínala, aj tvoj manžel Zsolt Lukács je výtvarník (úžasne pre nás ilustroval Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa). Ako sa žije v jednej rodine dvom umelcom? Radíte sa pri autorskej tvorbe? Viete prijať vzájomnú kritiku, či sa dokážete aj pohádať? Alebo si radšej do toho vôbec nehovoríte?

To, že sme doma dvaja umelci je super vec. Vždy sa máme o čom porozprávať. Nepamätám sa, že by sme sa niekedy kvôli tvorbe pohádali. Skôr sa vzájomne dopĺňame. Zsolt je neskutočný kresliar a ja mám rada farby a maľbu. Stáva sa, že on nakreslí obrázky a ja ich doplním farbami. Našim kritikom je skôr dcéra a deti z rodiny (neterky a synovci), ktoré pozorne sledujú našu tvorbu. Kritika je podľa mňa dôležitá, pretože môže umelca posúvať dopredu. Niekedy zistíte, že kritik má pravdu, inokedy si uvedomíte, že je pre vás možno dôležité niečo iné ako iba ľúbivosť obrázkov.

Občas sa nás pýtajú, ako to môžeme vydržať, keď sme ešte aj zamestnaní na tej istej škole, prakticky sa vidíme celý deň – v robote aj doma. Je to jednoduché, robíme si svoju prácu, tvoríme, učíme a ako správny tím, ak treba, sa doplňame. Samozrejme, stane sa, že cez víkend mám ja

s dcérou športový alebo výletný program a Zsolt ostane doma variť. :)

4. Kde tvoríš? Máš ateliér, alebo v byte? Čo potrebuješ k tvorbe?

Bývame na 13. poschodí 13-poschodového paneláku v 3-izbovom byte. Takže atelier máme virtuálny. Zsolt má svoj počítač (lebo dnes už tvorí hlavne digitálne) v obývačke, a ja sa podľa potreby rozkladám tam, kde nájdem miesto. Počas školského roka je to v mojom prípade viac

o digitálnej tvorbe, prípadne využívam aj možnosť grafickej dielne v škole. Ale leto, to je úplne raj, pretože sa nasťahujem na záhradu a tvorím priamo pod starým orechom. Vtedy vzniká asi najviac prác. Je veľmi ťažké tvoriť tak, že na to máte stanovených pár hodín v týždni… tak sa to nedá.

Pravda je, že tvoríme všade a vždy. Napríklad manžel teraz chodieva do práce autobusom a popri tom kreslí cestujúcich. Ja rada šoférujem, pri čom sa veľmi tvoriť nedá, ale ak cestujem vo vlaku, či čakám niekde v čakárni, v kaviarni, vždy mám po ruke skicár alebo iPad. 

5. Zdedilo umelecký talent vaše dieťa?

Zsofi vie vynikajúco kresliť, ale nechystá sa na dráhu výtvarníka. Kreslí od malička, mám asi 30 000 zápisníčkov, ale je to ako keby ste pozerali na zápisníky Charlesa Darwina. Sú to vedecké ilustrácie a poznámky o svete okolo nás. Nikdy sme ju neučili ako kresliť, len sme jej povedali, nech sa pozorne pozrie na to, čo chce nakresliť. Asi nás počúvla :), lebo jej kresby sú veľmi podrobne odpozorované. Ako som už spomínala, viac ju to ťahá k prírode, keby mohla, bývala by

v lese a navštevovala lesnú školu, ako to majú tuším v Švédsku. Momentálne študuje v prvom ročníku na gymnáziu.

6. Žijeme v malej krajine… ja stále hovorím, že najväčšie umenie na Slovensku je živiť sa umením. Ako je to s tebou?

Okrem toho, že tvorím pre rôzne subjekty (ilustrácie, grafický dizajn) som zamestnaná ako pedagóg na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobím ako vedúca odboru Propagačnej grafiky. Učím odborné umelecké predmety, napríklad tradičnú grafiku (lino, lept..), grafický dizajn a počítačovú grafiku. Okrem toho sme s manželom vypracovali nový odbor, ktorý je prvý rok v experimentálnom overovaní a to odbor Digitálna maľba a koncept art. Teší nás to, lebo je to výsledok dlhodobej práce. Pracovať so žiakmi je niekedy únavné, ale je to určite inšpirujúca aj vzrušujúca práca. Musíte byť vždy o krok vpred, a v dnešnom svete je to naozaj výzva.

7. Máš nejakú vysnenú knihu, ktorú by si chcela ilustrovať?

Nie nemám, veľmi rada čítam, a každú knižku, ktorú plánujem ilustrovať, si najprv prečítam do konca. Som rada, že aj v dnešnej dobe vzniká množstvo nádherných literárnych diel, ktoré rada ilustrujem, ak ma o to požiadajú. Priznám sa, od malička som mala blízko k anglickej literatúre, či už to bol príbeh Mary Poppins ( jeden príbeh z knihy som ilustrovala ako svoju diplomovú prácu), Macka Pu, Petra Pana, Matildy a vedela by som menovať ešte dlho. Kreatívne a fantastické príbehy sa ilustrujú vynikajúco, pretože môžete popustiť uzdu fantázií a doplniť samotný príbeh.

V zahraničí je bežné, že ilustrátor je aj autorom knihy, možno to bude aj môj príbeh niekedy

v budúcnosti...

8. Dávaš si nejaké ciele v tvojom umeleckom živote? Máš čas na vlastnú, autorskú tvorbu?

Moje ciele sú zvyčajne krátkodobé: dokončiť obrázok, na ktorom práve pracujem, tešiť sa z tvorby.

Z času na čas vystavujem moje diela – voľnú tvorbu - aj v galériach, ale nie je to mojím cieľom. Ak ilustrujem knihu, moja „výstava“ je samotná kniha, ktorá sa dostane do rúk čitateľov.

Moja vlastná tvorba je rôznorodá, niekedy aj abstraktná, ale vždy farebná. Rada experimentujem

s technikami, s kompozíciou aj s motívom. Ľudia sa zvyknú pýtať, či mám obľúbenú tému, niečo čo preferujem. Svet okolo nás je taký zaujímavý, že hocičo môže byť témou tvorby. Či kreslíte kyticu, portrét, krajinu alebo abstraktné dielo, najdôležitejšie podľa mňa je, aby vás to bavilo. Radosť

z tvorby samotnej je obrovská hnacia sila.

Portfolio na internete:

https://www.behance.net/racznoemi